Témy opustenosti, choroby a smrti ako desivej, ale neodlúčiteľnej
súčasti života, ktoré prenikali jeho tvorbou, vychádzali okrem iného aj
zo zdravotných problémov samotného autora. Spisovateľ, ktorému kritici
hovorili "Nestbeschmutzer", teda "špinič do vlastného hniezda", bol v súkromí milý a zábavný spoločník.
Nicolaas Thomas Bernhard sa narodil 9. februára 1931 v holandskom
Heerlene ako nemanželské dieťa. Podstatnú časť svojho života strávil v
Rakúsku u rodičov svojej matky.
Thomas bol nezvládnuteľné dieťa, tak ho matka poslala naučiť sa
disciplíne do nacistického detského tábora. V roku 1943 navštevoval
internátnu školu v Salzburgu, kde okúsil katolícku aj
nacionálno-socialistickú výchovu. Utiekol odtiaľ počas spojeneckých
náletov v roku 1944. Svojho učiteľa, sadistického farára Franza, ako aj
osoby, ktoré formovali jeho mladosť, pranieroval neskôr v sérii
autobiografických próz, ktoré vyšli pod názvom Obrys jedného života
(1982).
Ako 16-ročný odišiel Thomas Bernhard z gymnázia a chcel sa stať
obchodníkom. Sotva dosiahol plnoletosť, dostihli ho následky povojnovej
chudoby. Podvyživený mladík strávil istý čas v sanatóriách. Celý život
mal problémy so srdcom a pľúcami.
Jeho starý otec, spisovateľ Johannes Freumbichler, podnietil Thomasa k
štúdiu hudby a herectva. Vďaka svojej životnej družke, o dvadsaťsedem
rokov staršej Hedwige Stavianicekovej, sa Bernhard ako začínajúci
spisovateľ v 50-tych rokoch objavil vo viedenských kultúrnych kruhoch a
jeho meno sa pomerne rýchlo stalo všeobecne známym.
Prelomovým bol rok 1963, kedy vydal svoj prvý román Mráz. V kratšej
próze Amras (1964) a v románe Rozrušenie (1967) sa už objavil jeho
charakteristický literárny rukopis, ktorý je založený na dlhých vetách,
súvetiach a opakujúcich sa myšlienkach. V poslednom z menovaných diel
odhaľuje spisovateľ úzkostné stránky ľudského života, ktorý je doslova
utrpením. Bernhardova tvorba býva interpretovaná ako veľmi temná. Známy
je jeho výrok: "Es ist alles lächerlich, wenn man an den Tod denkt." (Všetko je smiešne, ak myslíš na smrť.)
Medzi ďalšie známe romány patria Vápenka (1970) alebo Korektúra (1975).
Jednou z pozoruhodných autobiografických próz je Výrub (1984), kde sa
autor vysmieva pokrytectvu umeleckého sveta a rakúskej smotánke. Thomas
Bernhard nenechal na rakúskej spoločnosti jedinú nitku suchú, ale jeho
tvorbe nechýbal ani humor.
Najúspešnejšie divadelné hry spisovateľa vznikli v 70. a 80. rokoch 20.
storočia, patria medzi ne Sila zvyku (1974) a Pred odchodom na odpočinok
(1979). V hre Pred odchodom na odpočinok, ktorá sa dočkala aj
javiskovej podoby v divadle Astorka v roku 2006, Bernhard pripomína
Rakúsku jeho nacistickú minulosť. Hra je o ctihodnom sudcovi, ktorý v
súkromí so sestrami, s ktorými má incestný vzťah, každoročne slávi
narodeniny Himmlera. Vychádzal pritom z kauzy bádensko-württemberského
premiéra Hansa Filbingera, o ktorom sa zistilo, že bol počas
nacistického režimu vojenským sudcom a ku koncu vojny dokonca vyniesol
aj niekoľko rozsudkov smrti.
Bernhard pokračoval v kritike Rakúska, najviac v divadelnej hre z
prostredia židovskej rodiny Námestie hrdinov (1988). Názov hry odkazuje
na viedenské námestie, na ktorom v roku 1938 davy Rakúšanov vítali
Adolfa Hitlera. Touto hrou Bernhard vyvracal obraz Rakúska ako prvej
Hitlerovej obete, čím spochybnil oficiálnu štátnu doktrínu. Uvedenie hry
spôsobilo posledný škandál za jeho života. Uskutočnili sa početné
pokusy, aby sa hra v divadlách nehrala, niektorí herci vrátili svoje
roly a k premiére sa vyjadroval i rakúsky prezident.
Bernhard bol v tlači obvinený z toho, že uráža svoju vlasť. Spisovateľ
po škandáloch zakázal vydávanie svojich kníh v Rakúsku a na dlhšiu dobu
sa usadil v Madride. Do Viedne sa vrátil až v roku 1988 po ťažkom
srdcovom záchvate. Tu ráno 12. februára 1989 zomrel.
V testamente Bernhard zakázal akékoľvek publikovanie a uvádzanie svojich
hier v Rakúsku na sedemdesiat rokov. Napriek tomu Bernhardova nadácia
po desiatich rokoch povolila obnovenie inscenácie Pred odchodom na
odpočinok a nové naštudovanie dvojaktoviek v Burgtheatri. Thomas
Bernhard po sebe zanechal rozsiahle dielo – okolo dvadsať divadelných
hier, päť veľkých románov, dvadsať zväzkov kratších próz a niekoľko
básnických zbierok.